Slnko, Futbal, Revolúcia

9. októbra 2019 začala turecká armáda, za podpory džihádistických milícií, inváziu do Rojavy, čo je oblasť severnej Sýrie, s ktorou Turecko hraničí. Zámienkou tejto invázie bolo zabezpečenie pohraničného pásma a ochrana pred terorizmom zo strany Islamského štátu a zo strany jednotiek YPG a ženských jednotiek YPJ, ktoré chránia územie Rojavy a dlhodobo úspešne bojovali práve proti Islamskému štátu. V čase písania tohto článku boli vojenské aktivity pozastavené. V tomto článku však nechceme riešiť geopolitiku, vojenské operácie, či detaily fungovania revolučného, demokratického a sociálneho projektu v Rojave. Chceme sa pozrieť na úlohu futbalu v Rojave a v regióne, a na to, ako sa k vojenskej invázii postavili niektorí futbalisti a najmä fanúšikovia. 

ROJAVA

Cieľom opakovanej invázie Turecka (prvá sa uskutočnila v roku 2016 a druhá v roku 2018) je oblasť severnej Sýrie, ktorá hraničí s Tureckom, nazývaná Rojava. Ide prakticky o autonómnu oblasť, ktorej obyvatelia sú hlavne Kurdovia a Kurdky, ale žijú tam aj arabské, asýrske, turkménske, arménske a ďalšie komunity. Počas sýrskej občianskej vojny, ktorá začala v marci 2011 a fakticky pokračuje doteraz, a počas vojny proti Islamskému štátu obsadili oblasť Rojavy kurdské milície YPG a YPJ a spolu s miestnym obyvateľstvom, ktoré už predtým povstalo voči Sýrskej vláde, prevzali kontrolu nad regiónom.

Nie je jednoduché opísať fungovanie Rojavy na malom priestore. Revolúcia v Rojave viedla k zavedeniu novej samosprávnej oblasti. Jej cieľom je vytvoriť systém a spoločnosť, ktorá bude fungovať na princípoch feminizmu, ekológie, socializmu a priamej demokracie, a ktorej myšlienky vychádzajú z diela amerického anarchistu Murrayho Bookchina . Počas sýrskej občianskej vojny prišli do Rojavy bojovať alebo pomáhať dobrovoľníci a dobrovoľníčky z anarchistických, ľavicových a antifašistických skupín z rôznych krajín sveta.

Dobrovoľníci v Rojave
LGBT jednotka, ktorá bojovala v medzinárodných dobrovoľníckych zboroch proti Islamskému štátu.

Rojave sa podarilo odvrátiť útoky sýrskej vlády a významne pomôcť k porážke Islamského štátu, vďaka čomu vznikol priestor, aby napĺňali ideály revolúcie. Ekonomicky sa Rojava vymedzuje proti kapitalizmu a snaží sa fungovať na kooperatívnej ekonomike. Poľnohospodárstvo sa orientuje udržateľným a ekologickým smerom. Postavenie žien v spoločnosti sa zrovnoprávnilo, zanikla polygamia a náboženské zákony, namiesto ktorých sa presadzuje rovnosť platu, rovnosť v politickom zastúpení a reprodukčné práva ako umelé prerušenie tehotenstva. Politicky funguje Rojava decentralizovane, na systéme miestnych a oblastných rád, ktoré sú volené priamo a sú spojené do spoločnej federácie.

Nemôžeme však celú situáciu iba idealizovať. Pretrvávajú niektoré autoritárske praktiky – sú tu informácie o potláčaní opozície a tradičné autority – hlavne v podobe kmeňových lídrov,  a, i napriek deklarovanému odmietaniu hierarchií hrá podľa všetkého hlavnú rolu strana Zjednotená demokratická strana (PYD) a existuje tu kult jej (duchovného) vodcu Abdullaha Öcalana, ktorý je v tureckom väzení už od roku 1999. Je veľmi dôležité mať k Rojave kritický postoj. Zároveň ju ale považujeme pravdepodobne za najzaujímavejší politický projekt súčasnosti, ktorý má, alebo aspoň mal potenciál tvoriť spravodlivejšiu a ekologickejšiu spoločnosť bez nadvlády hierarchie a kapitalizmu.

Mapa Rojavy v rámci Sýrie a okolitých krajín. Mesto Afrin a okolie, zaliate červenou farbou, boli v minulosti súčasťou Rojavy, no v roku 2018 ich obsadilo Turecko.

Invázia Turecka sa skrýva za ochranu hraníc a boja proti terorizmu. Jej skutočné ciele sú však iné. Turecká spoločnosť sa pod vládou Recepa Tayyipa Erdoğana dala na cestu nacionalistickej diktatúry, ktorá šíri rasovú a etnickú nenávisť, potláča ľudské práva a prenasleduje kritikov vrátane antifašistických, anarchistických a ľavicových skupín. Príkladom z tribún sú antifašistické skupiny Vamos Bien z Fenerbahçe Istanbul a Karakazil z Gençlerbirliği Ankara, ktoré museli kvôli štátnym represiám obmedziť, až ukončiť činnosť na tribúnach. Kurdi, ktorí žijú v Turecku sú dlhodobo terčom diskriminácie a prenasledovania a mnohé kurdské skupiny sú prepojené na Rojavu. Cieľom invázie je obnovenie kontroly nad kurdskými pokusmi o samostatnosť a potlačenie Rojavy, ktorú nacionalistický diktátor nebude na svojich hraniciach tolerovať.

Turecký útok si v Rojave vyžiadal stovky obetí, vrátane mnohých civilných. Viac ako 300 000 ľudí muselo opustiť svoje domovy a utiecť. Taktiež sa vynárajú informácie o používaní zakázaných chemických zbraní voči civilnému obyvateľstvu, znásilňovaní žien, vrážd a iných vojnových zločinov. To všetko v podaní druhej najväčšej armády NATO a ich spojencov z džihádistických milícií.

Futbal a Rojava

Futbal má v Rojave miesto rovnako, ako hocikde inde.  V Rojave, ktorá je od roku 2011 skoro neustále vo vojenskom ohrození, futbalový život pokračuje. Pred občianskou vojnou fungovala futbalová liga v celej Sýrii, vrátane Rojavy.

Po zápase medzi Al-Jihad SC z kurdského Qamişlo a Al-Fotuwa z mesta Deir ez-Zor v roku 2004 nasledovali tri dni nepokojov, ktoré boli povstaním kurdského obyvateľstva proti Sýrskej vláde. Tá ich tvrdo potlačila, pričom zabila 30 až 100 Kurdov a Kurdiek, a tisícky následne utiekli z krajiny. Po potlačení povstania tankami a armádou si kurdská mládež uvedomila potrebu organizovať sa, čo viedlo k založeniu jednotiek YPG .

V rámci decentralizovanej správy Rojavy vznikli v jednotlivých regiónoch športové výbory. Tie spravujú spravidla vojnou zničené štadióny a pomáhajú s organizovaním klubov a súťaží. Zaujímavý je príbeh štadiónu v meste Raqqa. V čase, keď mesto kontroloval islamský štát bola z neho väznica. Po oslobodení mesta jednotkami z Rojavy sa do neho opäť vrátil futbalový život. Návrat futbalu na trávniky sa už udial aj v iných mestách na severe Sýrie. Po revolúcii v Rojave vznikol priestor aj pre ženský futbal. Vo viacerých mestách si ženy založili vlastné tímy a organizujú turnaje ženských družstiev.

Z tréningu ženského futbalového tímu v meste
Qamishlo‎

Pár dní po začiatku invázie oslavovali hráči tureckej reprezentácie góly v zápasoch s Francúzskom a Albánskom vojenským salutovaním. Vyjadrili tým podporu invázie a pridali sa na silnú vlnu rasizmu a nacionalizmu, ktorú turecký režim proti Rojave rozdúchava. UEFA sa nakoniec rozhodla toto konanie preskúmať disciplinárne, voči čomu sa osopil turecký „premiér“ Erdogan.

„Pozdrav“ hráčov tureckej reprezentácie v zápase proti Francúzsku.

Výsledky tohto disciplinárneho konania zatiaľ nepoznáme. Poznáme ale osud tureckého obrancu Cenka Sahina, ktorý na sociálnych sieťach vyjadroval podporu „heroickej armáde“ pár dní po začiatku invázie. Sahin, hráč FC St. Pauli, schytal veľkú vlnu odporu od fanúšikov St. Pauli a klub sa s ním rozhodol ukončiť spoluprácu. Sahin už s klubom ani netrénuje a v novom prestupovom období poputuje preč.

Kurdi, Kurdky a futbal

Futbal má priestor aj v kurdských komunitách mimo Sýrie a Rojavy. Kurdská reprezentácia hráva od roku 2008 na rôznych turnajoch a súťažiach, ktoré nespadajú pod hlavičku FIFA. Zúčastnila sa na VIVA World Cup v rokoch 2006 až 2012 a ConIFA World Cup, čo sú medzinárodne turnaje pre neuznané štáty, autonómne oblasti a národnostné a etnické menšiny. Kurdská reprezentácia sa skladala hlavne z hráčov, ktorí sa narodili a žijú v Iraku.  V Irackom Kurdistane má futbal celkovo významné miesto. Najväčším týmom je klub Erbil SC, ktorý hrá najvyššiu irackú súťaž a v rokoch 2012 a 2014 bol vo finále pohára AFC – súťaž podobná UEFA Europa League. Má solídnu fanúšikovskú základňu vrátane skupiny Ultras Qalla.

Ultras Qall

Futbal sa hrá aj v komunitách kurdských utečencov a utečenkýň. V Európe fungujú mnohé kurdské, nie len amatérske kluby. Vo švédskej Uppsale založili v roku 2004 kurdskí utečenci klub Dalkurd FF, ktorý dnes hrá už druhú najvyššiu švédsku súťaž. Vo Viedni pôsobí napríklad SV Rojava, v Berlíne FC Rojava Berlin a mnohé ďalšie tímy na amatérskych úrovniach v rôznych častiach Európy.

Dalkurd FF

Pre nás je asi najzaujímavejší príbeh druholigového klubu Amed S.K. z Diyarbakir v Turecku. Diyarbakir je prevažne kurdské mesto na juhovýchode Turecka. Fans klubu tvoria hlavne Kurdi a Kurdky. Hlavnou skupinou na tribúnach sú antifašistickí ultras – Barikat. Keďže turecký režim je rasistický a diskriminuje Kurdov a Kurdky, klub aj fans sa často stretávajú s problémami. Fans klubu boli pravidelne terčom útokov iných fanúšikov a, samozrejme, polície. Niekoľkokrát sa terčom útokov stali aj tréneri a manažment klubu . Turecká vláda a futbalový zväz sa klubom dlhodobo zaoberajú. V zmysle diskriminačných praktík dostali fans Amed S.K. zákaz cestovať na 63 zápasov svojho tímu, keďže turecký štát im vraj nedokáže garantovať bezpečnosť na výjazdoch. Ultras Barikat a zvyšok klubu sa ale nevzdávajú a naďalej zostávajú aktívni na zápasoch svojho tímu a vo svojej komunite.

Amed S.K. – Ultras Barikat

K tímu Amed S.K. sa viaže aj príbeh Deniza Nakiho. Naki sa narodil v Nemecku v rodine kurdských utečencov. V rokoch 2009 až 2012 hral za FC St. Pauli a zapájal sa aj do viacerých sociálnych aktivít okolo klubu. V roku 2013 prestúpil do tureckého Gençlerbirliği, odtiaľ ale odišiel po tom, čo na neho z rasových dôvodov zaútočili traja muži práve po tom, čo na sociálnych médiách vyjadril podporu Kurdom a Kurdkám z Rojavy v ich boji proti Islamskému štátu . Z Ankary odišiel práve do klubu Amed S.K. Naki, Kurd s ľavicovým politickým presvedčením hrajúci za kurdský klub, sa stal stredobodom pozornosti tureckých futbalových autorít. Za vyjadrenia podpory Rojave a boja Kurdov a Kurdiek za nezávislosť dostal najprv niekoľko dištancov od tureckého futbalového zväzu. V januári 2018 unikol pokusu o vraždu, keď na jeho auto streľbou zaútočili neznámi útočníci. O pár dní na to dostal Naki tri a pol ročný dištanc od tureckého futbalového zväzu za údajnú propagáciu terorizmu. Deniz Naki ale naďalej ostáva aktívnym kritikom tureckej vlády a podporovateľom Rojavy.

Solidarita z tribún

Situácia v Rojave neobišla ani tribúny. Mnohé ultras skupiny v Turecku po začiatku invázie vyjadrili podporu Erdoganovi a armáde a pripravili oslavné bannery na počesť tureckej armády. Je mrazivé a veľmi znepokojivé sledovať, aká silná vlna nacionalizmu, rasizmu a osláv vraždenia sa prehnala tureckými tribúnami. Erdoganov režim v Turecku dokázal vybudovať širokú podporu pre nacionalizmus, rasizmus a diktátorskú vládu a dianie okolo invázie do Rojavy je toho príkladom. 

Ultraslan – Galatasaray Istanbul a ich banner na podporu tureckej armády.

Do kampane proti tureckej invázii a na obranu Rojavy pod heslom „Rise up for Rojava“ (povstaň za Rojavu) sa zapojilo mnoho fans a ultras skupín z Nemecka, Grécka, Rakúska, Talianska alebo Anglicka. Veľké choreo pripravili Infamous Youth – ultras Werder Brémy, ako aj Ultras Sankt Pauli. Preto sme pripravili galériu choreografií a bannerov podporujúcich Rojavu alebo odpor voči tureckej invázii, ktoré sa za posledný jeden a pol mesiaca objavili na rôznych štadiónoch.

Nacionalizmus, vojna, rasizmus, diktátori – slová evokujúce v nás odpor, no ešte väčšmi cítime vzdor voči ich významu v reálnom svete. Futbal je o spájaní sa a vytváraní komunity bez ohľadu na to, kto má akú farbu pleti, pohlavie, rod, národnosť, sexuálnu orientáciu, či inú vrodenú črtu. Chceme preto rázne vyjadriť podporu všetkým, ktorí vzdorujú Erdoganovmu režimu, či už v Rojave, Turecku alebo inde.

Moderný futbal na slovenský spôsob

Tublatanka z playbacku, Majk Spirit, polka vlády a papalášov v skyboxoch, dlhé čakanie v bufetoch, stiesnené toalety, nedostatok teplej vody, rasizmus a smotánka neonacistickej elity z blízkeho regiónu. To všetko bolo súčasťou veľkého predstavenia slovenského “calcio moderno”. Poďme ale pekne poporiadku.

V nedeľu 3.3.2019 sa slovenský futbal dočkal veľkej šou – otváral sa Národný futbalový štadión, resp. Tehelné pole pre fanúšikov Slovana Bratislava. Ten sa pred plnými tribúnami a v priamom prenose (nie len) verejnoprávnej televízie po takmer desiatich rokoch dočkal návratu na “svoju” stranu Bajkalskej ulice.

O čo ide?

Národný futbalový štadión (ďalej len ako NFŠ) je (takmer) dokončený štadión na Bajkalskej ulici v Bratislave. Stojí na mieste historického štadióna ŠK Slovan Bratislava – Tehelného poľa. Podľa pôvodného plánu mal tento nový štadión stáť už skoro 10 rokov. Bola to dlhá sága, o ktorej sa písalo a hovorilo veľa, pripomeňme si aspoň v skratke hlavné súvislosti, aktérov a obsadenie.

NFŠ vlastní firma Ivana Kmotríka staršieho – NFŠ a.s., ktorý je zároveň aj majiteľom klubu ŠK Slovan Bratislava a.s. – klubu, ktorý je zároveň akcionárom spomenutej NFŠ a.s., ako aj akciovky Tehelné a.s.

Slovan je aj jediný klub, ktorý aktuálne môže na NFŠ hrávať kvôli podmienkam využívania, ktoré umožňujú užívať štadión iba klubom, ktoré hrajú najvyššiu súťaž. V Bratislave je to iba Slovan. Ivan Kmotrík st. je jeden z 20 najbohatších Slovákov s (priznaným) majetkom cca 160 miliónov Eur. Štát na výstavbu štadióna pre jeho firmu prispel sumou 27, 2 milióna Eur. Celkové náklady štadióna boli okolo 75 miliónov Eur. Firma NFŠ a.s. následne prenajíma štadión klubu ŠK Slovan Bratislava za milión eur ročne. Ivan Kmotrík st. teda prakticky prenajíma štadión sám sebe. V prípade, že sa bude chcieť štadiónu zbaviť a zarobiť, môže ho predať naspäť štátu za cca toľko, koľko stála jeho výstavba. Teoreticky ho má zadarmo. To je to hlavné o NFŠ. Môžeme sa baviť aj o tom, že jedno „sedadlo“ na NFŠ stálo v priemere asi 5-krát toľko, ako pri výstavbe štadióna v Trnave,  o dohodách medzi štátom, mestom a klubom, a nemali by sme zabudnúť, že na štadióne nemôže (zatiaľ) hrať ani Inter, ktorého starý štadión – Pasienky – Slovan využíval 10 rokov, ani Petržalka, ktorú Kmotrík predtým vytuneloval a efektívne skrachoval. Oba tieto tradičné kluby sa pritom vyštverali prakticky z nuly, z dna a hlbín nižších súťaží až do 2. ligy a teraz čelia problémom s vlastným ihriskom a zázemím.

Otvoreniu štadióna predchádzala veľká mobilizačná kampaň. Klub platil reklamu na internete aj bilboardy po meste, ktoré mali pripomínať históriu Tehelného poľa a oznamovať, že sa klub vracia „domov.“ Ultras Slovan Pressburg sa začali mobilizovať na derby s Trnavou, ktoré malo byť majestátnym otvorením ich štadióna. Čo lepšie ako najväčšie slovenské derby na začiatok? Pár dní pred zápasom fanúšikovia Trnavy oznámili, že na zápas nevycestujú. Machinácie s lístkami pod rúškom bezpečnosti, čudné umiestnenie ich sektora nad sektorom domácich (ako „provizórium“), zákaz chorea z horľavého materiálu (čo je prakticky každý), vyhrážky o vyprataní sektoru pri, čo i len náznaku problému a ďalšie varovania a obmedzenia PZ SR im dali jasný signál, že so zápasom nebude niečo v poriadku, a tak znechutene rušia svoj zajedaný vlakový špeciál a „odmietajú sa na tejto fraške podielať“. Zápas sa samozrejme odohral bez ohľadu na uvedené a Slovan nezištne poskytol lístky do sektoru hostí svojim belasým fanúšikom. Veď ide o to lístky predať, a ak je dopyt, je jedno komu.

O otváracom ceremoniále sa napísalo dosť. Druhým otáznikom malo byť dianie na tribúnach. Bez fanúšikov hostí to, ale bolo takpovediac jednostranné. Domáce USP sa okrem choreografií a pyrotechniky nezabudlo prezentovať aj antisemitskými pokrikmi o „poľských židoch“ (antisemitizmus je v tomto derby bežná vec na oboch stranách) a rasistickými prejavmi cielenými na hráča Trnavy.  V podstate to, ale nie je nič prekvapujúce. Vedľa USP na tribúne stál výber krajne pravicových skupín zo susedných krajín – Poľska (hlavne Ruch Chorzow + Wisla Krakow), Rakúska (Austria Viedeň) a Česka (Zbrojovka Brno), popri tom aj kamaráti z rôznych kútov Slovenska. Popravde, bolo by oveľa prekvapujúcejšie, keby sa USP – známe gratuláciami k Hitlerovým narodeninám (pardon, k narodeninám nejakého kamoša Adolfa), transparentom vítajúcim vlaky imigrantov v Osvienčime a mnohým rasistickým incidentom – správalo inak.

Čo spravil klub? Hlásatelia sa počas zápasu ani neunúvali napomenúť kotol (ako sa to robí inde vo svete), aby s rasistickým správaním prestal. Po zápase sa klub ospravedlnil akurát za trápne vystúpenie Tublatanky ohľadom technických problémov, o rasizme samozrejme ani zmienka. V štruktúrach klubu dlhodobo pôsobí jeden z bývalých lídrov USP a človek, ktorý stál za dnes už nefunkčnou neonacistickou značkou oblečenia Eighty Eight. Ďalej, generálny riaditeľ – syn majiteľa – Ivan Kmotrík mladší po zisku Slovenského pohára verejne na trnavskom ihrisku hajloval. Klub sa ho zastal s odôvodnením, že v návale radosti išlo o „obyčajný pozdrav“. Koho zdravil? No asi kamoša Adolfa, predsa… Oficiálne stanovisko klubu s pozlátkom, aké treba predniesť verejnosti potom vyznieva len komicky. Podobne výhovorkou ladené vyjadrenie dalo k rasistickému „hu-hu-hu“ samotné USP: zdravili iba kamarátov z Ruchu. A to práve v čase, kedy mal trnavský hráč tmavej pleti konflikt s hráčom Slovana. Rasizmus a nepopierateľné sympatie k nacistickej Tretej ríši od USP, preto nie je nič nové a už vôbec nie prekvapujúce. To, že počas zápasu išli na štadióne reklamy na značku Yakuza, ktorá je prepojená na neo-nacistické kruhy, je už iba detail. A aká bola reakcia vedenia Slovenského Futbalového zväzu na extrémne otvorený rasizmus na zápas, ktorý bol promovaný ako zápas roka? Absurdne smiešna pokuta v „nížke“ 1000€.

Ivan Kmotrík ml. a jeho „pozdrav“

Slovenský moderný futbal

V prvom rade si pripomeňme, čo predstavuje slovné spojenie „moderný futbal“. Chápeme pod ním proces, v ktorom sa z fenoménu menom futbal stáva komerčne veľmi úspešný produkt určený na konzumáciu zákazníkmi, teda fanúšikmi priamo na štadióne alebo divákmi za obrazovkami TV. Spájajú sa s ním obrovské investície a toky súkromných peňazí do klubov, najmä na nákupy hráčov – v prenesenom zmysle slova novodobých žoldnierov a gladiátorov v novodobých arénach – bezduchých štadiónoch častokrát bez možnosti státia fans, neskutočne prehnané ceny vstupeniek či zvýšená kontrola a buzerácia zo strany usporiadateľov, SBS a polície. V konečnom dôsledku však ide len o jedno – o zisk. Futbal generuje obrovské peniaze, reklama, vysielacie práva, biznis plány, predaje hráčov, vplyv, korupcia… Je to proces, v ktorom sa futbal ako vec verejná, dostáva do súkromných rúk extrémne bohatých ľudí, ktorí ho spravujú a rozhodujú o ňom v zmysle trhovej a kapitalistickej logiky. Z futbalu je už viac šou a zábavný priemysel než niečo, čo by spájalo ľudí a vytváralo spoločenské väzby. Najčastejšie sa moderný futbal spomína v súvislosti s najväčšími európskymi ligami a Lige majstrov, čo by jeho absolútne najvyššia úroveň, kde sa točia nepredstaviteľné peniaze. Musíme sa, ale o ňom otvorene baviť už aj na úrovni našej ligy.

Reklama na značku Yakuza počas otvorenia NFS.

Otvorenie vypredaného nablýskaného NFŠ bolo veľkou „performance“ moderného futbalu práve na ten slovenský spôsob. Predchádzala mu dlhodobá marketingová kampaň, ktorá mala zaručiť, aby sa tento navonok krásny produkt dobre predal. Úspešne. Klub naplnil štadión do posledného miesta a pripravil šou, ktorej úlohou bolo zabaviť. Bolo to zavŕšenie procesu posledných rokov, kedy sa Slovan vybral cestou moderného futbalu a povedzme si na rovinu, kto chce zaostať?  Za posledné roky boli do klubu, na slovenské pomery naliate obrovské financie, milióny na prestupy a ďalšie milióny na odmenách a platoch hráčov. Tento, už sám o sebe bohatý klub, ešte k tomu dostal podporu z verejných peňazí tak, aby jeho majiteľ mohol štadión prenajímať sám sebe. Toto sa nedeje iba na Slovensku, na to nemáme patent, len to kopíruje logiku kapitalistického sveta okolo, kde najbohatší ľudia, najväčšie firmy a spoločnosti dostávajú daňové úľavy a podporu z verejných zdrojov tak, aby mohli zarábať ešte viac. Prepojenie na popredných štátnych predstaviteľov je bežná vec, ako sa hovorí, ruka ruku myje…

Predzápasové nepodarené vystúpenie už vyhasnutej kapely či pokus o „Superbowl half time show“ s Michalom Dušičkom dali tomu celému skôr úsmevný rozmer. Dlhé rady na toalety a občerstvenie alebo nedokončené časti a priestory štadióna ukazujú, že išlo primárne o predaj lístkov a šou zvonka, než kvalitne pripraviť štadión na zápas. Rasizmus a fašistické skupiny na tribúnach je niečo, čo je žiaľ stále prítomné na našich tribúnach a za roky skúseností nám je jasné, že vedenie klubu nemá snahu ani záujem s tým niečo robiť (práve naopak) a rovnako minimálny je aj záujem futbalových štruktúr, SFZ a ÚLK kaziť imidž najvplyvnejšiemu človeku v slovenskom futbale. Nechceme zostať iba pri maľovaní omietkového démona na stenu. Práve naopak, v týchto časoch je potrebné konať spoločne tak, aby sme my, fanúšikovia, mali vplyv a možnosti vytvárať vlastný svet okolo futbalu – nie len ten pro-moderný, konzumný a kontrolovaný pár bohatými firmami, osobami či skupinami. Formy fašizmu, rasizmu, nacionalizmu, xenofóbie a intolerancie tu boli po stáročia. V súčasnej podobe sú tieto tendencie a hnutia bezpochyby opäť na vzostupe, čo nás všetkých priam núti a vyzýva byť stále viac aktívni v boji proti tomu, lebo vieme, že to nie je iba problém väčšiny tribún, ale celkovo našej širokej spoločnosti. Na to, čo a, ako môžeme v týchto veciach robiť my tu a, čo robia iní, sa pozrieme nabudúce. Zamyslieť sa sám však môžeš už teraz…

UAFA CUP 2018 Program

UAFA CUP 2018

 Doslova už len pár dní pred turnajom vám prinášame kompletný súhrn programu, nech vieš, čo sme si pre Teba pripravili a na čo sa môžeš tešiť! // See the whole program of UAFA CUP 2018 so you know what we prepared for you.

Continue reading

Report: UAFA CUP 2017 – English

The last full weekend of  June 2016 was our celebration of the fifth annual UAFA CUP. It’s hard to believe for us, how fast the years have flown by…

Continue reading

Súkromní, Bezpečnostní uSporiadatelia

V tomto článku sa nechceme detailne venovať incidentu z uplynulého víkendu, keďže najlepšie ho opísali samotní členovia a členky Ultras Trenčín a oficiálny fanklub Légia Laugaricio v ich stanovisku. Agresívna, premotivovaná bezpečnostná služba ozbrojená pieskovými rukavicami, boxermi, pelendrekmi, či obuškom vyrobeným z tyče na vlajky, ktoré pri vstupe fanúšikom AS najprv zadržala SBS, naozaj pôsobila a konala tak, ako by si po zápase chcela hlavne do niekoho „jebnúť“. V tomto článku sa chceme pozrieť na to, aká by mala byť rola usporiadateľov podľa predpisov SFZ, UEFA a medzinárodných odporúčaní a ako diametrálne sa to líši od reality futbalových štadiónov.

Continue reading

Groundhopping Athletic Bilbao – FC Girona

Vždy, keď cestujeme niekam na dovolenku, zvykneme si vopred pozrieť nejaké miestne zaujímavosti. Či už pamiatky, múzeá alebo galérie, okolie… Ale sú medzi nami aj takí, ktorí si namiesto toho najprv pozrú rozpis zápasov miestnej futbalovej ligy.

Continue reading

Report: UAFA CUP 2017

Posledný júnový víkend 2017 sme spoločne oslávili piate výročie akcie UAFA CUP. Ani sa nám nechce veriť, ako tento ročník a rovnako ako aj tie predošlé ubehli. V tomto reporte sa teda okrem aktuálneho ročníka ohliadneme aj za celou päťročnicou antifašistického futbalového turnaja pod Trenčianskym hradom.

Continue reading

Report: UAFA CUP 2016

From the 24th to the 26th of June 2016 we organized the fourth annual UAFA CUP in Trenčín, together with Ultras Trenčín and Legia Laugarício. A lot of things happened during this weekend and got a lot of positive experiences and lessons from. This is our look back at that weekend (more than half a year later).

Continue reading

Report: First Vienna FC – Wiener Sportklub 11.11.2016

Viedenská fans scéna nie je iba o Austrii a Rapide. Mimo rakúskej bundesligy, v Regional Liga Ost (tretia liga východ), hrajú dva najstaršie viedenské kluby – First Vienna FC 1894 a Wiener Sportklub. Tieto kluby spája nie len dlhovekosť, ale i názory ich fanúšikov. Fanúšikovia oboch klubov sú otvorene antifašistickí a politicky angažovaní.

Continue reading

Report: UAFA CUP 2016

Od 24. do 26.6. sme v Trenčíne spolu s Ultras Trenčín a Légiou Laugaricio organizovali 4. ročník benefičného turnaja UAFA CUP. Za tieto dni sa toho udialo veľa a odnášame si z nich mnoho dôležitých a pozitívnych skúseností a zážitkov. Náš pohľad späť za posledným júnovým víkendom prinášajú nasledovné riadky.

Continue reading

« Older posts

© 2019 Tribúny sú naše

Powered by WordPressUp ↑