Tublatanka z playbacku, Majk Spirit, polka vlády a papalášov v skyboxoch, dlhé čakanie v bufetoch, stiesnené toalety, nedostatok teplej vody, rasizmus a smotánka neonacistickej elity z blízkeho regiónu. To všetko bolo súčasťou veľkého predstavenia slovenského “calcio moderno”. Poďme ale pekne poporiadku.

V nedeľu 3.3.2019 sa slovenský futbal dočkal veľkej šou – otváral sa Národný futbalový štadión, resp. Tehelné pole pre fanúšikov Slovana Bratislava. Ten sa pred plnými tribúnami a v priamom prenose (nie len) verejnoprávnej televízie po takmer desiatich rokoch dočkal návratu na “svoju” stranu Bajkalskej ulice.

O čo ide?

Národný futbalový štadión (ďalej len ako NFŠ) je (takmer) dokončený štadión na Bajkalskej ulici v Bratislave. Stojí na mieste historického štadióna ŠK Slovan Bratislava – Tehelného poľa. Podľa pôvodného plánu mal tento nový štadión stáť už skoro 10 rokov. Bola to dlhá sága, o ktorej sa písalo a hovorilo veľa, pripomeňme si aspoň v skratke hlavné súvislosti, aktérov a obsadenie.

NFŠ vlastní firma Ivana Kmotríka staršieho – NFŠ a.s., ktorý je zároveň aj majiteľom klubu ŠK Slovan Bratislava a.s. – klubu, ktorý je zároveň akcionárom spomenutej NFŠ a.s., ako aj akciovky Tehelné a.s.

Slovan je aj jediný klub, ktorý aktuálne môže na NFŠ hrávať kvôli podmienkam využívania, ktoré umožňujú užívať štadión iba klubom, ktoré hrajú najvyššiu súťaž. V Bratislave je to iba Slovan. Ivan Kmotrík st. je jeden z 20 najbohatších Slovákov s (priznaným) majetkom cca 160 miliónov Eur. Štát na výstavbu štadióna pre jeho firmu prispel sumou 27, 2 milióna Eur. Celkové náklady štadióna boli okolo 75 miliónov Eur. Firma NFŠ a.s. následne prenajíma štadión klubu ŠK Slovan Bratislava za milión eur ročne. Ivan Kmotrík st. teda prakticky prenajíma štadión sám sebe. V prípade, že sa bude chcieť štadiónu zbaviť a zarobiť, môže ho predať naspäť štátu za cca toľko, koľko stála jeho výstavba. Teoreticky ho má zadarmo. To je to hlavné o NFŠ. Môžeme sa baviť aj o tom, že jedno „sedadlo“ na NFŠ stálo v priemere asi 5-krát toľko, ako pri výstavbe štadióna v Trnave,  o dohodách medzi štátom, mestom a klubom, a nemali by sme zabudnúť, že na štadióne nemôže (zatiaľ) hrať ani Inter, ktorého starý štadión – Pasienky – Slovan využíval 10 rokov, ani Petržalka, ktorú Kmotrík predtým vytuneloval a efektívne skrachoval. Oba tieto tradičné kluby sa pritom vyštverali prakticky z nuly, z dna a hlbín nižších súťaží až do 2. ligy a teraz čelia problémom s vlastným ihriskom a zázemím.

Otvoreniu štadióna predchádzala veľká mobilizačná kampaň. Klub platil reklamu na internete aj bilboardy po meste, ktoré mali pripomínať históriu Tehelného poľa a oznamovať, že sa klub vracia „domov.“ Ultras Slovan Pressburg sa začali mobilizovať na derby s Trnavou, ktoré malo byť majestátnym otvorením ich štadióna. Čo lepšie ako najväčšie slovenské derby na začiatok? Pár dní pred zápasom fanúšikovia Trnavy oznámili, že na zápas nevycestujú. Machinácie s lístkami pod rúškom bezpečnosti, čudné umiestnenie ich sektora nad sektorom domácich (ako „provizórium“), zákaz chorea z horľavého materiálu (čo je prakticky každý), vyhrážky o vyprataní sektoru pri, čo i len náznaku problému a ďalšie varovania a obmedzenia PZ SR im dali jasný signál, že so zápasom nebude niečo v poriadku, a tak znechutene rušia svoj zajedaný vlakový špeciál a „odmietajú sa na tejto fraške podielať“. Zápas sa samozrejme odohral bez ohľadu na uvedené a Slovan nezištne poskytol lístky do sektoru hostí svojim belasým fanúšikom. Veď ide o to lístky predať, a ak je dopyt, je jedno komu.

O otváracom ceremoniále sa napísalo dosť. Druhým otáznikom malo byť dianie na tribúnach. Bez fanúšikov hostí to, ale bolo takpovediac jednostranné. Domáce USP sa okrem choreografií a pyrotechniky nezabudlo prezentovať aj antisemitskými pokrikmi o „poľských židoch“ (antisemitizmus je v tomto derby bežná vec na oboch stranách) a rasistickými prejavmi cielenými na hráča Trnavy.  V podstate to, ale nie je nič prekvapujúce. Vedľa USP na tribúne stál výber krajne pravicových skupín zo susedných krajín – Poľska (hlavne Ruch Chorzow + Wisla Krakow), Rakúska (Austria Viedeň) a Česka (Zbrojovka Brno), popri tom aj kamaráti z rôznych kútov Slovenska. Popravde, bolo by oveľa prekvapujúcejšie, keby sa USP – známe gratuláciami k Hitlerovým narodeninám (pardon, k narodeninám nejakého kamoša Adolfa), transparentom vítajúcim vlaky imigrantov v Osvienčime a mnohým rasistickým incidentom – správalo inak.

Čo spravil klub? Hlásatelia sa počas zápasu ani neunúvali napomenúť kotol (ako sa to robí inde vo svete), aby s rasistickým správaním prestal. Po zápase sa klub ospravedlnil akurát za trápne vystúpenie Tublatanky ohľadom technických problémov, o rasizme samozrejme ani zmienka. V štruktúrach klubu dlhodobo pôsobí jeden z bývalých lídrov USP a človek, ktorý stál za dnes už nefunkčnou neonacistickou značkou oblečenia Eighty Eight. Ďalej, generálny riaditeľ – syn majiteľa – Ivan Kmotrík mladší po zisku Slovenského pohára verejne na trnavskom ihrisku hajloval. Klub sa ho zastal s odôvodnením, že v návale radosti išlo o „obyčajný pozdrav“. Koho zdravil? No asi kamoša Adolfa, predsa… Oficiálne stanovisko klubu s pozlátkom, aké treba predniesť verejnosti potom vyznieva len komicky. Podobne výhovorkou ladené vyjadrenie dalo k rasistickému „hu-hu-hu“ samotné USP: zdravili iba kamarátov z Ruchu. A to práve v čase, kedy mal trnavský hráč tmavej pleti konflikt s hráčom Slovana. Rasizmus a nepopierateľné sympatie k nacistickej Tretej ríši od USP, preto nie je nič nové a už vôbec nie prekvapujúce. To, že počas zápasu išli na štadióne reklamy na značku Yakuza, ktorá je prepojená na neo-nacistické kruhy, je už iba detail. A aká bola reakcia vedenia Slovenského Futbalového zväzu na extrémne otvorený rasizmus na zápas, ktorý bol promovaný ako zápas roka? Absurdne smiešna pokuta v “nížke” 1000€.

Ivan Kmotrík ml. a jeho “pozdrav”

Slovenský moderný futbal

V prvom rade si pripomeňme, čo predstavuje slovné spojenie „moderný futbal“. Chápeme pod ním proces, v ktorom sa z fenoménu menom futbal stáva komerčne veľmi úspešný produkt určený na konzumáciu zákazníkmi, teda fanúšikmi priamo na štadióne alebo divákmi za obrazovkami TV. Spájajú sa s ním obrovské investície a toky súkromných peňazí do klubov, najmä na nákupy hráčov – v prenesenom zmysle slova novodobých žoldnierov a gladiátorov v novodobých arénach – bezduchých štadiónoch častokrát bez možnosti státia fans, neskutočne prehnané ceny vstupeniek či zvýšená kontrola a buzerácia zo strany usporiadateľov, SBS a polície. V konečnom dôsledku však ide len o jedno – o zisk. Futbal generuje obrovské peniaze, reklama, vysielacie práva, biznis plány, predaje hráčov, vplyv, korupcia… Je to proces, v ktorom sa futbal ako vec verejná, dostáva do súkromných rúk extrémne bohatých ľudí, ktorí ho spravujú a rozhodujú o ňom v zmysle trhovej a kapitalistickej logiky. Z futbalu je už viac šou a zábavný priemysel než niečo, čo by spájalo ľudí a vytváralo spoločenské väzby. Najčastejšie sa moderný futbal spomína v súvislosti s najväčšími európskymi ligami a Lige majstrov, čo by jeho absolútne najvyššia úroveň, kde sa točia nepredstaviteľné peniaze. Musíme sa, ale o ňom otvorene baviť už aj na úrovni našej ligy.

Reklama na značku Yakuza počas otvorenia NFS.

Otvorenie vypredaného nablýskaného NFŠ bolo veľkou „performance“ moderného futbalu práve na ten slovenský spôsob. Predchádzala mu dlhodobá marketingová kampaň, ktorá mala zaručiť, aby sa tento navonok krásny produkt dobre predal. Úspešne. Klub naplnil štadión do posledného miesta a pripravil šou, ktorej úlohou bolo zabaviť. Bolo to zavŕšenie procesu posledných rokov, kedy sa Slovan vybral cestou moderného futbalu a povedzme si na rovinu, kto chce zaostať?  Za posledné roky boli do klubu, na slovenské pomery naliate obrovské financie, milióny na prestupy a ďalšie milióny na odmenách a platoch hráčov. Tento, už sám o sebe bohatý klub, ešte k tomu dostal podporu z verejných peňazí tak, aby jeho majiteľ mohol štadión prenajímať sám sebe. Toto sa nedeje iba na Slovensku, na to nemáme patent, len to kopíruje logiku kapitalistického sveta okolo, kde najbohatší ľudia, najväčšie firmy a spoločnosti dostávajú daňové úľavy a podporu z verejných zdrojov tak, aby mohli zarábať ešte viac. Prepojenie na popredných štátnych predstaviteľov je bežná vec, ako sa hovorí, ruka ruku myje…

Predzápasové nepodarené vystúpenie už vyhasnutej kapely či pokus o „Superbowl half time show“ s Michalom Dušičkom dali tomu celému skôr úsmevný rozmer. Dlhé rady na toalety a občerstvenie alebo nedokončené časti a priestory štadióna ukazujú, že išlo primárne o predaj lístkov a šou zvonka, než kvalitne pripraviť štadión na zápas. Rasizmus a fašistické skupiny na tribúnach je niečo, čo je žiaľ stále prítomné na našich tribúnach a za roky skúseností nám je jasné, že vedenie klubu nemá snahu ani záujem s tým niečo robiť (práve naopak) a rovnako minimálny je aj záujem futbalových štruktúr, SFZ a ÚLK kaziť imidž najvplyvnejšiemu človeku v slovenskom futbale. Nechceme zostať iba pri maľovaní omietkového démona na stenu. Práve naopak, v týchto časoch je potrebné konať spoločne tak, aby sme my, fanúšikovia, mali vplyv a možnosti vytvárať vlastný svet okolo futbalu – nie len ten pro-moderný, konzumný a kontrolovaný pár bohatými firmami, osobami či skupinami. Formy fašizmu, rasizmu, nacionalizmu, xenofóbie a intolerancie tu boli po stáročia. V súčasnej podobe sú tieto tendencie a hnutia bezpochyby opäť na vzostupe, čo nás všetkých priam núti a vyzýva byť stále viac aktívni v boji proti tomu, lebo vieme, že to nie je iba problém väčšiny tribún, ale celkovo našej širokej spoločnosti. Na to, čo a, ako môžeme v týchto veciach robiť my tu a, čo robia iní, sa pozrieme nabudúce. Zamyslieť sa sám však môžeš už teraz…