Na wikipédii nájdete divný opis, „spisovateľ a hooligan“, ale on je viac, než to. Ak ho chcete odfotiť, musíte stáť ďaleko od neho, ináč sa tam nezmestí. Tak veľký je Cass Pennant. A aj vo svojej 50-ke vyzerá nebezpečnejšie, než hocijaká útočná lajna West Hamu United. Ale po nespočetných bitkách, štyroch rokoch vo väzení a troch guľkách v hrudi sú jeho divoké dni v ICF za ním. Namiesto známych kariet „Gratulujeme, práve ste stretli ICF“ po sebe zanecháva dojem úspešného muža.

Jediné, čo som kedy chcel, bolo byť rovnocenným. Ale obávam sa, že by to bolo opäť také isté, kebyže sa znovu narodím. O hooligans počúvame v telke, čítame o nich v novinách, ale to nie sú pravdivé príbehy. Vôbec nie.  Keď rozprávame o hooligans, rozprávame o spoločnosti, povedal Cass Pennant na začiatku svojho príbehu.

V 1958, keď mama došla z Jamajky do Anglicka, mala len 17 rokov a ja som sa narodil dva mesiace po jej príchode. Bola maloletá a tak ju autority strčili do sirotčinca. Ja som mal šťastie a adoptovala ma príjemná rodinka. Nešťastné bolo, že moji rodičia boli starší biely pár a ja som bol jediné čierne decko široko-ďaleko od Green Slade. Aby to nestačilo, mama mi dala meno, ktoré je bežným chlapčenským menom v Karibiku, ale Carol nie je zrovna bežné chlapčenské meno v Anglicku. To meno bolo výzvou na šikanu a to je prvá vec, čo si pamätám z detstva. Šikana na ulici, šikana v škole, na ihrisku…všade. To bolo prostredie, kde som vyrastal, musel žiť a prežiť celé 60. roky, kedy bol rasizmus normálny, čo je naneštastie aj v dnešných dňoch. Keď som mal osem, rozhodol som sa, že sa budem volať Cass – ako Clay a to bol jeden zo spôsobov, ako som s tým všetkým začal bojovať .

Ako si sa dostal na tribúny Upton Parku?

Žil som v časti mesta obývanej robotníckou triedou, s málo ambíciami a ešte menej možnosťami. V tom čase sa rozrastalo hnutie hippiesákov a všetko vnímali ako nádherné a dobré, nič, čo som mohol vidieť okolo seba. Takže, keďže som bol dostatočne pri zmysloch, som sa hipíkom nestal a navyše v robotníckych štvrtiach začali vznikať prví skinheadi. Musíte si uvedomiť, že vtedajší skíni mali s dnešným pramálo spoločného. Bola to subkultúra inšpirovaná černošskou hudbou z Karibiku. Tú hudbu som poznal, poznal som ľudí, ktorí ju vymysleli a čoskoro som ňou bol ohromený. Konečne som bol dôležitý, vďaka môjmu pôvodu, mojej identite. Krátko na to som skončil na štadióne, jedinom mieste, kde nezáležalo na tom, že som čierny, pokým som fandil tomu istému klubu. Svojím spôsobom to bol domov, ktorý som nikdy nemal. Celý život predtým bol jeden veľký boj, takže ani bojovať na štadióne nebol problém. Tí fanúšikovia boli jediní ľudia, ktorí sa ma nepýtali otázky, nesúdili ma a nepozerali na mňa jak na negra, ale ako na schopnú osobu.

OK, takže na štadión ťa dostala vôľa po tom, byť akceptovaný, ale ako si sa z fanúšika stal nepriateľom štátu?

Na začiatku 70. rokov, keď som sa dostal na Upton Park, som bol stále decko. Ale rokmi som toho veľa zažil. Ako decko som sa o seba musel starať a tieto znalosti som neskôr zúžitkoval na štadiónoch a v uliciach. Postupom času som získal rešpekt priateľov a mojich 20. rokoch som sa dostal na čelo skupiny. Bola to moja rodina, o ktorú som sa staral. Plánoval som akcie, útoky, odplaty a v 80. rokoch začal byť tento tlak neznesiteľný. ICF bola najbrutálnejšia chuligánka a tento štatút sme si museli udržať. To znamenalo, že každý týždeň treba zaútočiť, obraňovať a vymýšľať spôsoby, ako tých druhých tromfnúť. Keď ste na vrchu, každý má len jediný cieľ, zosadiť vás odtiaľ.

Roky násilia na uliciach a štadiónoch, znie to ako chaos…

Bol to chaos, ale bol v tom aj akýsi poriadok. Keď sme čakali na iných, napr. Headhunters z Chelsea, vedeli sme, z ktorého smeru prídu, kam budú mať namierené… Ale nikdy sme nenapádali obyčajných fandov, len takých, ako my – hooligans. Násilie rástlo každý rok, rozširovalo sa v tom čase sa zdalo, že to nikdy neskončí. Nakoniec to ale aj tak trvalo tak dlho, ako to dovolili tí hore. Pokým sa im chcelo pred tým zatvárať oči. Samozrejme vzniká rozumná otázka, prečo by pred tým mali zatvárať oči…

Tak sa na to celé pozrime.

Áno, 80. roky boli plné rasizmu. V telke ste mohli vidieť očividne rasistické programy, na štadiónoch boli ľudia, čo to pozerali a súhlasili s tým, zatiaľ čo fízli proti rasistickým chorálom a útokom nerobili nič. Dovtedy boli anglickí fans apolitickí, ale v 80. rokoch to zmenili záujmy pravicových politikov. Takže kým fanúšikovia sedeli vo svojich krčmách, pili pivo a vyspevovali, Národný Front (neo-nazi organizácia v Anglicku v 80. tych rokoch. Z nej vznikla dnešná British National Party. Pozn. prek.) regrutoval vymleté deti, ktoré potom na štadiónoch rozširovali rasizmus a násilie, zatiaľ čo polícia stála bokom. Fans používali násilie na štadiónoch aj predtým, no teraz boli zneužití politikmi pre ich ciele a to bolo rokmi tolerované. Zmena systému nastala až po Heysel 1985. Dovtedy pracovali súdy proti polícii, polícia proti súdom a vláda proti všetkým. O štyri roky neskôr, po Hilsborough, zorganizovali diskusiu, kde bola polícia, kňazi, sudcovia…skrátka ľudia, čo nemali šajnu o tom, čo sa vlastne deje. Ale museli verejnosti ukázať, že niečo robia, museli pripraviť pôdu pre Premier league, lebo nový produkt na trhu predsa nesmie mať zlý imidž, lebo sa nebude predávať. Politické hry skončili až keď sa zjavili veľké peniaze, každý dostal niečo do vrecka a násilie sa vytratilo. Ale to neznamená, že neexistuje v spoločnosti.

V čom si sa previnil a prečo si ako prvý fanúšik skončil dlhodobo vo väzení?

Pokiaľ si dobre pamätám, bol som obvinený z konšpirácie a organizácie 66 bitiek počas šiestich rokov, do 1983. Obvinených nás bolo 11 a ja som bol prvý obžalovaný v procese, ktorý trval tri mesiace a stál milión libier. Traja zo šiestich fízlov, čo robili na prípade, boli prepustení z falšovania dôkazov a takéto veci sa predtým vo veľkých prípadoch nerobili. Nehovoriac o tom, že Scotland Yard mal príkazy priamo od Ministerstva vnútra.

Ako sa tvoj život po všetkom tomto zmenil?

Nezmenil sa vôbec. Vrátil som sa na štadióny. Ale časom bol tlak priveľký. Stále som si musel zachovávať reputáciu a koncom 80. rokov som sa začal orientovať na iné veci. Začal som bezpečnostný biznis pre londýnske kluby, ale v 1993 ma dohnala moja minulosť. Tri krát ma postrelili a bol som blízko konca… Samozrejme každý očakával, že chlap ako ja sa pomstí, ale po niekoľkých mesiacoch zotavovania sa veci zmenili. Predovšetkým som mal rodinu, dve deti, o ktoré som sa musel starať, a to nebolo v súlade so životom, ktorý som viedol predtým. Aj teraz chodím na Upton Park, ale nie tak často, ako kedysi, ale brávam syna. Mám sezónny lístok, ale nikto ho odo mňa nepýta, neviem prečo, ak viete, čo tým myslím…

Za rozhovor ďakujeme kolegovi z www.lupiga.com. Originálne znenie rozhovoru nájdete http://www.lupiga.com/vijesti/index.php?id=5432 . Rozhovor sa udial na Mondiali Antirazzisti 2010.