„Zelená je tráva, futbal to je hra…” sú slová jednej z klasických futbalových pesničiek. Futbal, a šport všeobecne, sú aspekty spájajúce sa so zdravým životným štýlom a pohybom najmä na čerstvom vzduchu. Čo ale s futbalom v čase, kedy je zelená planéta čoraz menej zelená? Teda, čo s futbalom v čase klimatickej krízy? A akú rolu v nej hrá futbal?

Čo je klimatická kríza

Klimatická kríza predstavuje najväčšie nebezpečenstvo pre budúcnosť ľudstva a veľkej časti života na zemi. Už teraz môžeme na našich vlastných životoch sledovať vlny tepla a sucha, ktoré sa každoročne valia krajinou, prekonávanie teplotných rekordov, úbytok dažďa, abnormálne teplotné výkyvy, či úpadok biodiverzity. Existuje vedecký konsenzus, že za to všetko, ako aj za topenie ľadovcov, zvyšovanie hladín morí, silné tropické počasie a vymieranie živočíchov môže ľudská, najmä ekonomická činnosť. V nej hrá, okrem extrémneho znečisťovania životného prostredia, odlesňovania a pod., najväčšiu úlohu ťažba a spaľovanie fosílnych palív (uhlie, ropa, zemný plyn), a takisto výroba a transport  tovarov, potravín, či osôb.

Zmeňme systém, nie klímu – jedno z hlavných hesiel klimatického hnutia.

Tým, ako kapitalizmus spôsobuje klimatickú krízu sa vo svojom cykle štyroch článkov veľmi kvalitne a hĺbkovo venovala Karmína. Hlavným dôvodom klimatických zmien je podriadenie ľudských potrieb a prírody potrebe zisku v kapitalizme. Za klimatické zmeny preto nesú hlavnú zodpovednosť veľké spoločnosti a korporácie, ktoré sú najhlavnejšími aktérmi v kapitalizme a super-bohatí, ktorí najviac profitujú z kapitalizmu a jeho devastácie planéty a ľudí. Až 71% emisií všetkých skleníkových plynov má na zodpovednosti iba 100 konkrétnych korporácii, zatiaľ čo najbohatšie percento svetovej populácie vyprodukuje dva krát toľko emisii, než spodných 50%.

O boji proti klimatickej kríze pritom najčastejšie počujeme na úrovni našich každodenných životov. Veľa sa dočítame o tom, čo všetko môžeme robiť pre to, aby sme žili ekologickejšie a šetrnejšie k životnému prostrediu. Určite je dobré sa snažiť takto žiť a dve najpodstatnejšie veci (okrem mnohých iných), ktoré môžeme ako jednotlivci ideálne urobiť je menej využívať leteckú prepravu a prestať konzumovať mäso alebo tieto činnosti v rámci našich možností aspoň čo najviac obmedziť a minimalizovať. 

Individuálna zmena sama o sebe nestačí. Nestačí, ak zmeníme iba svoje správanie. Zmeniť musíme to, ako funguje naša spoločnosť, čo a ako sa vyrába a pestuje, akým spôsobom prepravujeme ľudí a materiál, a to, z čoho vyrábame elektrinu. Podstata kapitalizmu spočíva v potrebe neustáleho ekonomického rastu – viac vyrábať, predávať a konzumovať. Iba tak môžu mocní a super-bohatí zvyšovať svoje zisky. Predstava neustáleho rastu na planéte s obmedzenými zdrojmi je nezmysel a nepríčetnosť. Preto sa musíme vymaniť z kapitalizmu a jeho rozprávky o nekonečnom ekonomickom raste.

Klimatická kríza má jasných a jednoznačných vinníkov a moderný futbal patrí, žiaľ, taktiež medzi nich.

„Veľký futbal“

Biznis okolo moderného futbalu priamo ovplyvňuje klimatické zmeny. Kopíruje pri tom logiku a správanie kapitalizmu, opísané vyššie.

Najväčšie a najprestížnejšie súťaže a turnaje sveta ako Liga Majstrov, Európska liga, Majstrovstvá sveta či Európy, sa spolupodieľajú na klimatickej kríze. Futbalové súťaže a kluby sú častokrát prepojené na veľkých znečisťovateľov životného prostredia, ignorujú potrebu udržateľnosti alebo svojím fungovaním priamo ničia klímu a životné prostredie.

Jednou z významných kritík je to, že mnohé (a nie len futbalové) kluby sú extrémne závislé na používaní leteckej dopravy, a to nie len na medzinárodné zápasy, ale aj na vnútroštátne zápasy vzdialené pár stoviek kilometrov. To je obzvlášť faktom v prípade najväčších líg a klubov – ako napr. Real Madrid, ktorý lieta na zápasy vzdialené iba 200km. Emisie spojené s lietaním totiž spôsobujú významnú časť klimatickej krízy.

Len dvadsať hráčov nominovaných na ocenenie v ankete Ballon d’Or 2020 (Zlatá lopta) vyprodukovalo na svoju leteckú dopravu 505 ton CO2. Pre porovnanie, mesto Dunajská Streda spolu s okolitým priemyslom v roku 2015 vyprodukovalo 550 ton CO2 . Moderný futbal si totiž vyžaduje časté zápasy v lige, v pohárových súťažiach alebo na medzinárodnej scéne a hviezdy tejto „mašinérie“ majú okrem toho aj mnohé iné reklamné, či PR aktivity, na ktoré sa, samozrejme, lieta.

V tomto kontexte sa musí javiť formát turnaja Euro 2020 resp. 2021 ešte absurdnejší. Namiesto štandardného konania turnaja v jednej, či dvoch susediacich krajinách budú najbližšie ME rozdelené do 13 miest po celej Európe – od Atlantického oceána až na Kaukaz. V čase, keď mnohé krajiny vyhlasujú stav klimatickej krízy, tak extravagantný plán zápasov po celej Európe, ktorý si bude vyžadovať množstvo logistiky a lietania ako pre samotné tímy, tak aj pre desiatky tisíce fans, novinárov, či redaktorských a organizačných štábov úplne ignoruje tento klimatický status quo. Samotná UEFA predpokladá, že najbližšie ME vyprodukujú minimálne 405 tisíc ton CO2. O to absurdnejšie pôsobí prehlásenie UEFA, ktorá plánuje vysadiť 50 000 stromov v každom zapojenom meste, aby zmiernila následky emisií CO2. O niečo podobné sa snažili organizátori Letných olympijských hier v Riu 2016, za čo sa stretli s vlnou kritiky. Sadenie stromov nie je riešenie problému, ale len chabá náplasť. Ak by sme aj chceli vysadiť stromy na „pohltenie“ súčasných emisií CO2, potrebovali by sme asi bilión (tisíc miliárd) stromov, ktorým by ale trvalo niekoľko desiatok rokov kým dorastú. Toľko času ani zdrojov ale, samozrejme, nemáme.

MS v Katare sú problematické nie len po klimatickej stránke, ale aj v oblastí práv pracujúcich či LGBT ľudí. Foto z odborárskych protestov proti udeleniu MS do Kataru.

Problém klimatickej krízy nie je (iba) v nedostatku stromov, ale spočíva v tom, ako mocní v tomto svete, a teda aj tí, ktorí vedú moderný futbal, pristupujú k svetu okolo nás – primárne ako k nástroju na extrakciu zisku. Sadenie stromov pôsobí skôr ako kupovanie „odpustkov“ za klimatické „hriechy“ a je to jedna z foriem greenwashingu – teda toho, kedy sa zodpovedné firmy a vlády snažia symbolickými a jednoduchými krokmi získať pozitívne PR a zakryť tak svoju zodpovednosť za klimatické problémy.

Ďalším príkladom ako moderný futbal ignoruje klimatickú krízu sú nadchádzajúce MS 2022 v Katare. Katarská vláda, v ktorej diktátorsky vládne kráľovská rodina, financuje futbalové aktivity z predaja ropy firmou Qatar Petrolium, 15-tym najväčším producentom skleníkových plynov na svete. Katarská vláda a organizačný výbor prisľúbili, že elektrická energia, ktorú použijú na klimatizovanie všetkých štadiónov (vrátane tribún), bude zo solárnych panelov, a že na presuny v rámci Kataru sa bude používať metro a vlaky. Tieto kroky, ktoré môžu na prvý pohľad pôsobiť pozitívne, sú ale iba ďalším príkladom greenwashingu.

Moderný futbal, a obzvlášť jeho najvyššia úroveň, je úzko prepojený s kapitalizmom a jeho princípmi fungovania, a teda aj s jeho dôsledkami. Kapitalizmus robí z futbalu veľký, finančne neudržateľný kolos, ktorý sa vzďaľuje fanúšikom, a rovnako robí zo zeleného športu súčasť dôvodov klimatickej krízy.

Petrofutbal

V priebehu leta preletela futbalovou Európou správa o možnom predaji anglického klubu Newcastle United. Nový majiteľ sľuboval obrovské investície v rozmere tých, ktoré boli napumpované do klubov ako Manchester City alebo Paríž SG. Tým majiteľom malo byť konzorcium vedené Saudsko-arabským štátnym investičným fondom, ktorého predseda je zároveň nasledovníkom trónu Saudskej Arábie. Saudská Arábia je monarchiou, ktorá dlhodobo potláča práva žien, LGBT ľudí, pracujúcich a je známa verejnými popravami a mučením oponentov tohto (totalitného) režimu. Hlavným príjmom investičného fondu, ako aj Saudskej Arábie ako takej je predaj ropy, hlavne cez firmu Saudi ARAMCO. Tá patrí k najväčším producentom skleníkových plynov na svete od roku 1988 a aktuálne je druhá na svete v tomto rebríčku

Podobne ako v prípade PSG, Manchester City alebo iných klubov ide o „ropné peniaze“, ktoré ich vlastníci zarobili prehlbovaním klimatickej krízy. Takéto kluby pumpujú do futbalu astronomické sumy peňazí. Tieto peniaze menia futbal ako ho chápeme a vytvárajú to, čo inde opisujeme ako moderný futbal a ťahajú tak za sebou sociálne aj environmentálne dopady. Môžeme si pripomenúť štrajk pracovníkov turínskej fabriky Fiat proti prestupu Cristiana Ronalda. Fiat, ako hlavný investor Juventusu Turín, dotoval prestup čiastkou 112 miliónov Eur, ktoré by mohli ísť napríklad na zvyšovanie platov alebo benefitov pre zamestnancov. Tieto miliardy, ktoré putujú na prestupy za hráčov, ako aj ďalšie stovky miliónov na ich platy pochádzajú z biznisu, ktorý priamo spôsobuje klimatickú krízu.

Prepojenie ropných spoločností a futbalu – tzv. „petrofutbal“ – ale nezačalo úvodom nového milénia.  

V krajinách ako Irán a Katar je rozvoj futbalu priamo spojený s rozvojom ropného priemyslu. Miestne ropné firmy vtedy vlastnila Veľká Británia – British Petrol a jej zamestnanci priniesli futbal do týchto krajín. V päťdesiatych rokoch kúpil Inter Miláno taliansky ropný barón Angelo Moratti. V osemdesiatych rokoch sa chcela ropná spoločnosť Shell stať sponzorom najvyššej nórskej súťaže. Po proteste fanúšikov, ako aj kapitána Valarengy Oslo a ďalších klubov sa Shell sponzorom nórskej ligy napokon nestala. Shell v tom čase aktívne pomáhala rasistickému režimu Apartheidu v Južnej Afrike tým, že im napriek existujúcemu embargu dodávala ropu. Táto firma taktiež stála za justičnou vraždou nigérijského spisovateľa a aktivistu Kena Saro-Wivu, ktorý viedol sociálne hnutie za environmentálnu spravodlivosť po tom, ako Shell ťažením a transportáciou ropy zdevastovala deltu rieky Niger. Asi nebude prekvapením, že Shell mala už v roku 1986 k dispozícii vedecké údaje o tom, aké následky bude mať ďalšie spaľovanie fosílnych palív, teda to, čo začíname žiť teraz, no v kapitalistickom hone za ziskom tieto varovania ignorovala.

Časť delty rieky Niger zdevastovanej aktivitami Shell.

Po roku 2000 prišli na scénu ľudia ako Roman Abramovič v Chelsea Londýn alebo spomínané PSG, či Manchester city. Ropné firmy a magnáti ale vlastnia mnohé iné kluby od Angoly a Albánska, cez Ghanu alebo Nórsko, po Taliansko alebo Anglicko. Nie je to však iba ropa. Majiteľom Sparty Praha je uhlobarón Daniel Křetínský, ktorý sa na obchode s uhlím a uhoľnou energiou stal dolárovým miliardárom. Pritom spaľovanie uhlia je najväčšou príčinou klimatických zmien. Majiteľom Slavie Praha zase bola donedávna čínska ropná spoločnosť CEFC China. Týmto štýlom by sme mohli menovať desiatky, ba priam stovky klubov po celom svete.

Pre fosílne firmy je futbal (spolu s charitou) výborným spôsobom, ako si zlepšiť imidž a zakryť svoje klimatické zločiny. Najčastejšie sa to deje cez sponzoring klubov alebo súťaží klimatickými zločincami a ich firmami.

Jedným z hlavných a exkluzívnych sponzorov najprestížnejšej klubovej súťaže Ligy majstrov je ruská firma Gazprom – tretí najväčší producent skleníkových plynov na svete. Gazprom sponzoroval aj posledné majstrovstvá sveta vo futbale v roku 2018 v Rusku a sponzoruje niekoľko klubov, najznámejším z nich je napr. nemecký Schalke 04. Medzi sponzorov majstrovstiev sveta sa dostali aj Katarské aerolinky a automobilky Kia a Hyundai. Francúzsky Total SA, 19. najväčší znečisťovateľ, je napríklad sponzorom Afrického pohára národov. Ropné spoločnosti sponzorujú aj najvyššie súťaže alebo národné tímy v Argentíne, Čile, Ghane, Južnej Afrike, Kolumbii, Taliansku a inde.

Všadeprítomné reklamy Gazpromu na zápasoch Champions League.

Z reklamného priestoru na dresoch, paneloch za postrannou čiarou alebo reklamách počas televízneho vysielania prúdia klubom, národným federáciám, UEFA, FIFA a ostatným kontinentálnym federáciám obrovské peniaze. Ropné, plynné či uhoľné spoločnosti ale nesponzorujú futbal z dobročinnosti. Robia to hlavne preto, aby vďaka reklame zvýšili svoje zisky a preinvestovali existujúce zdroje. Popri tom si v spoločnosti vďaka tomu, že im kluby, federácie alebo UEFA dávajú priestor, budujú pozitívny obraz podporovateľov futbalu a odvracajú tak pozornosť od pôvodu svojich peňazí. Miliardy eur, ktoré boli v posledných rokoch naliate do futbalu pochádzajú z absolútnej väčšiny zo spoločností, ktoré najviac spôsobujú klimatickú krízu.

Iný futbal je možný

Futbal je síce iba jeden z okrajových bojísk klimatickej krízy, no pokiaľ chceme uniknúť tejto kríze a kolapsu, ktorý nám nezadržateľne hrozí, bude musieť naša spoločnosť vyzerať inak – klimaticky a sociálne spravodlivá a udržateľná. Futbal preto nebude výnimkou a my máme alternatívy ku klimaticky deštrukčnému, modernému futbalu.

V prvom rade sa futbal musí zbaviť svojej závislosti na fosílnych palivách. To sa týka nie len transportu a energetiky, ale aj financovania. Sú to práve obrovské peniaze, ktoré do futbalu lejú ropné, plynné či uhoľné spoločnosti cez vlastníctvo klubov alebo sponzoring, ktoré robia „veľký“ futbal (finančne) neudržateľným. Obrovské finančné čiastky, ktoré do futbalu vnášajú (nie len) veľké fosílne spoločnosti im pomáhajú iba zvyšovať svoj zisk cez reklamu alebo presúvať peniaze tak, aby obišli daňové regulácie.  Nie je to nezištná podpora verejného statku a futbalovej komunity, ale priestor pre ich ďalší finančný zisk. Vďaka týmto investíciám vznikol „moderný futbal“. Ich koniec je prvým predpokladom zmeny „veľkého“ futbalu k udržateľnosti. Futbal na najvyššej úrovni bude musieť prejsť zmenou spolu s našou spoločnosťou.

Forest Green Rovers FC.

Niektoré profesionálne kluby začali meniť svoje fungovanie tak, aby boli klimatický udržateľné. Prvým certifikovaným, uhlíkovo neutrálnym klubom sa stal anglický klub Forest Green Rovers, ktorý hrá v League Two (štvrtá najvyššia súťaž), keďže používa elektrinu výlučne z obnoviteľných zdrojov. Okrem toho prešli v klube kompletne na vegánsku stravu, vrátanie občerstvenia na zápasoch. Ihrisko zavlažujú dažďovou vodou a používajú udržateľný textil na výrobu dresov a vlastného merchandise. Forest Green taktiež buduje nový štadión výlučne z dreva. K prechodu na uhlíkovú neutralitu sa taktiež zaviazali francúzsky LOSC Lille a americký Seattle Sounders. K podobnému kroku sa pred nedávnom odhodlal aj Austrálsky olympijský výbor.

V spoločnosti a v politike ale nesmieme čakať na to, kedy sa mocní rozhodnú konať. To platí aj vo futbale a máme viacero možností.  V prvom rade môžeme tlačiť na svoje kluby, aby prijali zmenu, aby odmietli sponzoring od uhoľných či ropných spoločností, zaujímali sa o to, ako náš klub hospodári s vodou, elektrinou a požadovali od nich, aby začali s prechodom na uhlíkovú neutralitu a na klimaticky udržateľný prístup k športu.

Z protestov Limity jsme my! počas Klimakempu.

Každý a každá z nás má taktiež možnosť podporiť klimatické hnutie a zapojiť sa do ich aktivít. Na Slovensku a v Česku fungujú študentské klimatické skupiny ako Fridays For Future Česká republika, alebo Študenti a študentky bez mena na Slovensku. Sú tu kolektívy, ktoré požadujú klimatickú spravodlivosť a realizujú priame akcie ako „Limity jsme my“ v Česku alebo „Bod obratu“ na Slovensku.  V týchto kolektívoch sa nájde aj miesto pre aktívnych fanúšikov a fanúšičky, či ultrasákov a ultrasáčky so skúsenosťami s policajnými manévrami.

Hlavne ale môžeme zobrať futbal do vlastných rúk a robiť ho spravodlivo, udržateľne a otvorene. V tomto môžu hrať kľúčovú úlohu komunitné kluby vlastnené fanúšikmi. Vďaka samospráve fanúšikov a financovaním jeho členmi nie sú viazané na mocných sponzorov, a môžu sa preto rozhodovať a rozvíjať samostatne. Komunitné kluby môžu určovať, aký futbal chcú vidieť – lokálny, udržateľný, spravodlivý a inkluzívny. Príkladom môže byť klub Vermont Green FC z Burlingtonu v americkom štáte Vermont. Tento komunitný klub sa od začiatku vydal cestou uhlíkovej neutrality a klimatickej udržateľnosti. Pri svojom fungovaní používa energiu z obnoviteľných zdrojov. Pokiaľ má byť komunitný futbal spravodlivejší, musí reflektovať aj klimatickú spravodlivosť spolu s tou sociálnou, teda antifašizmom a feminizmom.

To, ako môže a bude futbal vyzerať neurčuje iba niekto za nás. Podobne ako v antirasistických iniciatívach. Keď ich zhora tlačí UEFA alebo SFZ, máme dôvod pochybovať o ich úprimnosti. Hlavne len ako nariadenia „zhora“ prakticky nič nezmenia, priestor bez rasizmu na futbale vytvoríme najlepšie „zdola“. To, ako môže futbal vyzerať určujeme kolektívne aj my. Rovnako je to pri téme klímy. Kolektívne ako fans, ultras alebo hráči a hráčky dokážeme vytvárať taký futbal, ktorý nebude napomáhať ku klimatickej kríze, ale dokonca bude pracovať pre lepšiu, udržateľnejšiu spoločnosť a budúcnosť.

Zelená je tráva, futbal to je hra a pokiaľ chceme, aby sa futbal hral na zelenej tráve na našej planéte aj o 50 či viac rokov, musíme začať konať ihneď. Klimatická kríza totiž nečaká na nikoho a na nič.